anti©: Štát neurčuje vlastníctvo (ani intelektuálne)

Autor: Samuel Hora | 1.8.2009 o 10:16 | Karma článku: 3,39 | Prečítané:  905x

V téme intelektuálneho "vlastníctva" zohráva štát (a jeho zákony) veľmi zaujímavú úlohu. Na jednej strane ho akoby ochraňoval či ustanovoval, ale na druhej tým porušuje nie len skutočné vlastnícke práva, ale aj tie údajné "intelektuálne". Ako do totho štát vstupuje a v akom je to vzťahu s tvrdeniami zastáncov aj odporcov intelektuálneho "vlastníctva"? A má vôbec štát nejaké právo určovať vlastnícke vzťahy?

Ak by boli idey vlastniteľné a ak by aj diela (a všetky ich kópie) boli vlastníctvom ich autorov a vynálezcov, štát sa o ochranu tohto údajného "vlastníctva" stará veľmi obmedzeným spôsobom. Autorský zákon dovoľuje veci, ktoré by sa so súkromným majetkom vôbec diať nemali, napríklad povoľuje rôzne výnimky zo zákazu kopírovania, aj keď by si to údajný "vlastník" diela neprial. Čo je však s vlastníctvom najnekompatibilnejšie je, že ukončuje väčšinu svojej ochrany po nejakom čase (napr. v niektorých prípadoch 70 rokov od smrti autora) a nedovoľuje dôsledné dedenie. Takže ak by aj nejaké intelektuálne "vlastníctvo" vôbec mohlo existovať, štát do tohto "vlastníctva" zákonmi zasahuje a obmedzuje ho radikálnym spôsobom. V tomto prípade by autorský zákon bol oveľa horší a nespravodlivejší, ako štátne vyvlastňovanie pozemkov napr. kvôli diaľniciam. Bolo by to podobné, ako keby váš dom, ktorý ste na vlastnom pozemku postavili z vašich zdrojov a ktorý zdedili vaše deti a potom vnúčatá, štát zhabal 70 rokov po vašej smrti.

Na druhej stane ak by diela spolu s všetkými ich kópiami neboli "vlastníctvom" ich autorov, štát znovu zasahuje do iných skutočných vlastníckych vzťahov tým, že vytvára umelý dojem, ako keby predsa len autori mali čiastočné a dočasné právo rozhodovať o skutočnom súkromnom vlastníctve iných. V oboch prípadoch teda štát zasahuje do rôznych vlastníckych práv (či už fiktívnych alebo skutočných) a stáva sa nespravodlivým regulátorom meniacim vzťahy a narušujúcim prirodzené práva na trhu. Toto celé by však nebola pravda, ak by štát bol jedinou autoritou, z ktorej vlastnícke vzťahy vôbec vyplývajú. Čo ak štát je práve tým zdrojom, ktorý určuje, čo je koho vlastníctvo? Ak by to tak bolo, nemohli by sme namietať nie len proti kopirajtom, ale ani proti vyvlastňovaniu, štátom povolenému otroctvu, zoštátňovaniu majetkov nepohodlných občanov atď. Najdôležitejšia otázka by však znela - odkiaľ by mal mať štát takéto právo? Dáva mu ho moc kontroly nad políciou a armádou? "Väčšina" voličov? Tichý "súhlas" "celej" spoločnosti? Medzinárodné zmluvy? Ak by jednotlivci nemali právo kontroly nad vlastným majetkom, ako by mohla mať skupina jednotlivcov ("vláda" "štátu") právo kontroly nad vlastníctvom iných?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Veľkolepý nástup, výslnie a pád. Prečo veľké strany neprežijú svojich lídrov

Výmena lídra nie je kľúčom k dlhšej životnosti strany. Funguje len pri menších stranách, v Smere by mohla znamenať rýchly zánik.

KOMENTÁRE

Smer bez Fica nemá logiku

Životnosť strán ako Smer sa odvíja od popularity zakladateľa.


Už ste čítali?